Podporujem kampaň My sme les, lebo premena lesov v našich národných parkoch na rúbaniská zbavené života a rozryté ťažkými mechanizmami je pre mňa neprijateľná. To, čo sa deje vo väčšine našich lesov, je urážka všetkých tých, ktorí a ktoré les milujú. Je to ekocída, ukážka bezbrehej chamtivosti a prejav absolútneho cynizmu. Je to popretie nielen toho, čo do mňa vštepovali moji rodičia i vzácni učitelia – prírodovedci, ale aj odkazu Jozefa Dekreta-Matejovie a celých generácií jeho osvietených nasledovníkov, protagonistov ochrany lesa a udržateľného hospodárenia v ňom.

Pozorujem prírodu už od detstva. Celú svoju profesionálnu kariéru, už viac ako 30 rokov, sa snažím pochopiť, ako funguje. Strávila som mnoho dní pozorovaním, základným vedeckým výskumom a zberom rozličných botanických a ekologických údajov po celom Slovensku, prevažne však v horských a vysokohorských oblastiach, vrátane chránených území, aj všetkých našich národných parkov. Som hlboko presvedčená o tom, že situácia v chránených územiach (ale nielen v nich) je alarmujúca. Vyžaduje okamžité a zásadné odborné riešenie. Očakávam od kompetentných štátnych orgánov, že konečne dôjde k nevyhnutnému kroku, vyriešeniu zásadných rozporov v kompetenciách rezortu pôdohospodárstva a rezortu ochrany prírody, ktoré dlhé desaťročia prispievajú k pokračujúcej devastácii prírodných hodnôt nevyčísliteľnej hodnoty. Nevyčísliteľnej v peniazoch a nevyčísliteľnej v kubíkoch drevnej hmoty.

Kampaň my sme les ma oslovila okamžite. Nielen preto, že osobne poznám viacerých jej iniciátorov, ktorých si veľmi vážim, ale aj preto, že situáciu v slovenskej prírode a teda aj lesoch považujem dlhodobo za vážnu. Nech to znie akokoľvek pateticky, my sme les. Sme súčasťou prírody rovnako ako všetko živé okolo nás a bezohľadným ničením svojho prostredia ničíme svoj vlastný svet, ničíme seba samých. Žijem na severe Slovenska, v Liptove a každým rokom, keď napadne prvý sneh sa objavia v krajine ďalšie a ďalšie holoruby a holé stráne svahov okolitých pohorí bez ohľadu na to, či ide o územia národných parkov alebo nie. Snažím sa chápať prácu lesníkov a hrdosť na ňu, ale na druhej strane určite sa dá nájsť riešenie, ktoré umožní žiť nejakému územie v dohodnutých hraniciach bez ich všemocných zásahov. No a kde inde ak nie v národných parkoch? Či naozaj tu musíme každé percento lesa, každý strom vidieť len očami ťažby a

Hodnota ekosystémových funkcií lesa je oveľa vyššia ako je hodnota samotného dreva. K týmto funkciám patrí najmä produkcia kyslíka a spotreba oxidu uhličitého (skleníkový plyn), pôdotvorná funkcia a zábrana pôdnej erózie, zadržiavanie vlahy (protipovodňová funkcia) a vytváranie priaznivej mikroklímy bez extrémov (ochladzovanie ovzdušia v letnom období), estetická, rekreačná a edukačná funkcia, priaznivý vplyv na rozvoj turistického ruchu a zdravie ľudí, a veľa ďalších. Les je zároveň pestrým komplexom organizmov, z ktorých mnohé sú ešte neobjavené a potenciálne môžu byť pre človeka prospešné v budúcnosti. Je potrebné presadiť, aby sa do ceny dreva premietli aj externality, teda hodnoty ekosystémových funkcií lesa a tiež cenu za opravy ciest a cestných mostov v dôsledku transportu dreva preťaženými kamiónmi, ktorú splácame všetci z našich daní. Je treba presadiť zákaz vývozu dreva ako suroviny do zahraničia, čím by sa znížil tlak na ťažbu dreva, ktorá má v poslednom období zreteľne devastačný charakter.

V osobnej rovine vnímam stav lesov ako ohrozenie rodinnej tradície. V rámci nej ma moji starí rodičia a rodičia často ťahali do lesa, čoho dôsledkom je aj to, že dnes prírodu skúmam. Rovnako sme takto po lesoch vláčili naše deti a pri pohľade na ubúdajúce lesy Horehronia, Stolice či Nízkych Tatier mám strach o to, kam zavedieme na huby rýchlo rastúce vnúčatá. Kampaň My sme les jasne pomenúva príčiny a v Desatoru naznačuje smery riešenia. Situáciu v odbornej rovine vnímam ako dôkaz dlhodobého veľmi zlého vedenia profesionálnej ochrany prírody a takmer úplné ignorovanie akýchkoľvek iných funkcií lesa ako produkčnej zo strany lesníckych správcov v chránených územiach. V lete tohto roku sme na Muránskej planine skúmali raniaka obrovského, čo je najvzácnejší slovenský netopier. Všetky zistené úkryty boli v osikách. A väčšina tých osík už bola označená bodkami a určená na výrub. Aj tento detail dokresľuje, že ochrana prírody v národných parkoch je len deklarovaná. Preto vyzývam politickú reprezentáciu aby urýchlene urobila kroky k zmene tohto stavu.

Hory, lesy, vzácne organizmy, to ma od detstva fascinovalo a málokedy som sa v našich horách, zvlášť v lesoch necítil bezpečne. Vyštudoval som biológiu a dostal som do ruky kľúč k poznaniu prírody, jeden z mnohých kľúčov, vždy špecifických, ktoré otvárajú „dvere“ u umožňujú priblížiť sa k prírode. Karpatská príroda má mnoho špecifík; vzácna fauna bezstavovcov, ktorú študujem – vrátane reliktných a endemických zástupcov – je vo veľkej miere viazaná na pôdu a vrstvu listového opadu a odumretého dreva v lesoch ale i dlhodobo veľmi stabilné klimatické podmienky v lesoch. Ešte stále nachádzame aj na našom území druhy dosiaľ neznáme, jedinečné formy živých organizmov, s osobitou históriou, často prekvapivými vzťahmi k faune vzdialených území. Vzácne organizmy s dlhým rodokmeňom nám ale pri nešetrnom gazdovaní zmiznú natrvalo. Veľkoplošné holoruby, používanie ťažkej mechaniky, odvoz odumretej drevnej hmoty, likvidácia brehových porastov, rozrušenie pôvodného pestrého reliéfu a následné vysúšanie a erózia pôdy vedie k degradácii ekosystému. Tieto „jazvy“ v krajine sa snáď časom zacelia – bude to trvať minimálne niekoľko ľudských generácií, ale mnoho vzácnych druhov sa tam už nevráti. Pár ľudí zrejme na ťažbe bohatne, ale krajina pustne. Na Slovensku sa to dnes zďaleka netýka len vysokohorských smrečín v národných parkoch, hoci tie sa stali odstrašujúcim príkladom zlého prístupu človeka k lesu. Nešetrný a nepremyslený, bezbrehý spôsob ťažby lesa prebieha u nás takmer celoplošne. Považujem to za prejav nekultúrnosti a krátkozrakosti zodpovedných ale i akejsi neprebudenosti nás, ktorí s nemým úžasom toto všetko sledujeme. Prírodovedci sú v tom, myslím, zajedno. Nemali by sme mlčať.

Les, to je nespočetné množstvo organizmov, netopiere nevynímajúc. Iniciatívu podporujem aj preto, že o lesných druhoch netopierov vieme pomerne málo. Horské lesy sú dodnes neprebádanou kapitolou, ktorú pomaly ale iste strácame. Od zodpovedných preto očakávam, že konečne prijmú zodpovednosť a nechajú ochranu lesov alebo chránených území na ľudí, ktorí sa tomu naozaj rozumejú.

Lesníci nemôžu chrániť les už z podstaty veci – ich motiváciou je pestovať stromy a to od semienka až po rubný vek, cieľom je chrániť drevnú hmotu a dosiahnuť čo najlepší hospodársky výsledok aj za cenu používania chémie a drastických technologických postupov. Preto do území s najvyšším stupňom ochrany a v národných parkoch nesmú zasahovať v žiadnom prípade. Tam nesmú mať žiadne kompetencie. Tam je jedinou kompetentnou entitou samotný ekosystém.

Prvé lesné ekosystémy sa objavili pred 380 miliónmi rokov a preto tvrdenia, že ich existencia je podmienená zásahmi človeka sú absolútne scestné. Pripomínajú skôr stredoveké zmýšľanie ľudí, ktorí sami seba presviedčajú o tom, že sa všetko vo Vesmíre otáča okolo nich. Vyzývam všetkých kompetentných aby sa zasadili o reformu, ktorá zosúladí prístupy lesného hospodárstva s aktuálnymi vedeckými poznatkami.

Vedecké výskumy jasne dokladujú skutočnosť, že obhospodarovanie lesov má nepriaznivý vplyv na mnohé zložky lesa. Negatívny dopad je merateľný; strácame druhy, procesy, ekosystémové služby. Náprava tohto stavu vyžaduje systémové riešenie založené na dôslednom pochopení princípov fungovania lesných ekosystémov a reflektovaní súčasných požiadaviek spoločnosti na les. Iniciatíva My sme les je prejavom širokej občianskej podpory týchto ideí, podporujem ju a verím v jej úspech.

Lesné ekosystémy predstavujú dynamické a zložité systémy, ktoré nemôžeme redukovať iba na fázu “dospelého” lesa. Človek svojimi zásahmi nedokáže nahradiť prirodzený výber a tisícky rokov prispôsobovania sa jednotlivých organizmov tvoriacich les. V hospodárskych lesoch je úloha človeka nespochybniteľná, v národných parkoch a rezerváciách by sme sa však mali s pokorou učiť a snažiť sa pochopiť túto zložitosť a eliminovať negatívne zmeny, ktoré svojimi zásahmi človek vnáša do dlhodobého vývoja, funkcií a odolnosti lesa. Prirodzené disturbancie fungujú ako “reštart” pre daný ekosystém, ktorý má následne šancu vyvíjať sa od “počiatočných” podmienok a naplno využívať obrovský potenciál, ktorý sa v ňom nazhromaždil za tisícky rokov svojej existencie.

Iniciatíva za záchranu lesov je v demokratickej spoločnosti legitímnym nástrojom na presadzovanie ochrany územia. Občianska spoločnosť tak môže pozitívne ovplyvniť rozhodovacie procesy, má pomerne veľký vplyv a môže pôsobiť proti externým hrozbám v chránených územiach. Týmto zároveň supluje činnosť štátu, ktorý ignoruje skutočnosť, že má nielen morálne právo ale najmä povinnosť a záväzok chrániť hodnotu prírodných ekosystémov. Po viac ako 10 rokoch nečinnosti štátu, očakávam urýchlenú zmenu manažmentu chránených území na Slovensku, smerujúcu k zlepšeniu starostlivosti najmä o národné parky tak, aby tieto neboli len papierovými parkami ale prinášali reálne benefity v území nielen prírode ale aj ľuďom.

Zvlášť posledných 27 rokov ma baví zapájať sa do evolúcie prírodných spoločenstiev a ekosystémov. Lesov, vôd, hôľ aj strání. Od skúmania cez informovanie až po zariaďovanie, aby ich v aspoň minimálnej nutnej miere aj naďalej riadili vetry, snehy, lavíny, veľké vody, podkôrniky, veľké šelmy a iné činitele prírodného výberu. Nielen motorové píly, lesné cesty, kamióny, politici, štátni „ochranári“ a iné hračky v rukách tých večných malých chlapcov, ktorí (sa) tak straaášne radi hrajú s veľkými peniazmi. Skoro rovnako ma baví aj účasť na evolúcii ľudských spoločenstiev. Miestnych, regionálnych, národných, európskych aj iných. Od informovania až po zariaďovanie, aby ich aspoň v minimálnej nutnej miere aj naďalej riadila spolupatričnosť k prírode, zdravý rozum a cit, úcta k faktom a informované rozhodovanie. Nielen HDP, DPH, mediálne moneypulácie, kampaňovité ideologické vojny obrazov (iconoclash), virtuálne celebritné (multi)kulty prekvaseného Ega a iné zábavky tých večných malých chlapcov v tejto karpatsky sivej zóne medzi komunizmom a konzumizmom. Prajem kampani „My sme les“ čím viac toho prvého a čím menej toho druhého.

Prečo podporujem kampaň My sme les? Pretože od víchrice v Tatrách a boja za nezasahovanie v Tichej a Kôprovej doline pozorujem pri svojich cestách po Slovensku neuveriteľnú devastáciu lesov. Kopce, ktoré boli pokryté súvislým lesom (nielen tam kde sú smrečiny) sú zjazvené pásmi výrubov. Na mnohých miestach, dokonca aj v národných parkoch, vidím po zásahoch lesníkov neskutočnú spúšť porovnateľnú iba s katastrofickými zábermi z Bornea alebo Amazónie. Je to hnusné a je to škodlivé. Ako ekológa ma veľmi hnevá, keď sa ekonomické záujmy zakrývajú klamstvami o ochrane lesa. Podobnú demagógiu som zažil pred rokmi pri výstavbe VD Gabčíkovo, možno aj preto som na ňu veľmi citlivý. Verejnosť by nemala byť zavádzaná. Je jasné, že na záchranu lesov pred lykožrútom nepotrebujeme motorové píly. Lesy nepotrebujú lesníkov, dokazujú to už 380 miliónov rokov. Lesníci nechránia les, ale drevo, ktoré im les poskytuje. Drevo samozrejme potrebujeme a preto potrebujeme aj lesníkov. Hospodárske lesy by však mali spravovať tak, aby to neboli pusté monokultúry (plantáž stromov nie je les!), ale pestré živé lesy. Aby sme mali z našich lesov radosť aj úžitok, ale nie hlavybôľ. A do lesov v chránených územiach v 4. až 5. stupni ochrany by sa lesníci mali iba chodiť učiť, ako to robí príroda. Od zodpovedných očakávam, že príjmu kroky, aby sme našu krajinu prestali drancovať a konečne ju začali spravovať citlivo a zodpovedne. Isto nezaškodí, keď to bude aj v súlade s vedeckými poznatkami.

Výskumu v smrekových ekosystémoch, najmä ich narušeniu rôznymi faktormi – suchom, vetrom aj podkôrnym hmyzom sa venujem od roku 1999. Podporujem kampaň „My sme les“, ktorá ma oslovila okamžite, aj keď ešte nikto nevedel, akú podporu verejnosti dosiahne. Jej „Desatoro pre les“ vnímam ako veľmi vyváženú požiadavku, ktorá by mala smerovať k otvorenej diskusii o lese nielen medzi rezortami pôdohospodárstva a životného prostredia. Výsledkom by malo byť pochopenie, že iné funkcie lesa, nielen ťažba dreva, majú a budú mať pre ľudí čím ďalej väčší význam. Vodoochrannú, pôdoochrannú, klimatickú a rekreačnú funkciu fungujúcich lesných ekosystémov človek nikdy nenahradí a akékoľvek pokusy o to vyžadujú ďaleko vyššie vynaložené financie ako je zisk z ťažby dreva. Preto je potrebné konečne sa prestať dívať na les len z pohľadu jednotlivých rezortov a, naopak, nájsť jednotný pohľad vhodný pre celú našu spoločnosť. Súčasný spôsob spracovávania kalamít podkôrneho hmyzu tak, ako to lesníkom prikazuje zákon, vrátane realizovaného vyhľadania stromov, z ktorých sa môže ďalej šíriť lykožrút, je nesprávny a vedie k jeho ďalšiemu premnoženiu a rozširovaniu holín. Túto problematiku a možnosti, ako spomaliť šírenie podkôrneho hmyzu v hospodárskych lesoch, ako aj príklady ako sa s „kalamitami“ vysporiadali nezasahovaním v územiach s najvyšším stupňom ochrany v Nemecku a Rakúsku sú zhrnuté napr. v týchto dvoch publikáciách: Princípy ochrany dospelých smrekových porastov pred podkôrnym hmyzom a Hodnotenie zdravotného stavu smreka vo vzťahu k náletu podkôrneho hmyzu a k odumieraniu lesa.

Ťažba prírodných lesov a pralesov v chránených územiach na Slovensku je alarmujúca a vyžaduje komplexné riešenie. Náš medzinárodný vedecký tím založil rozsiahlu sieť výskumných plôch v pralesoch strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Našim hlavným cieľom je lepšie pochopiť dynamiku pralesov a jej vplyv na biodiverzitu a funkcie lesa. Výsledky nášho výskumu preukázali, že v slovenských pralesoch bežne rastú stromy presahujúce vek 400 rokov. Študované lesné ekosystémy boli historicky pod vplyvom častých synchronizovaných disturbancií (napr. vietor, lykožrút) strednej a vysokej intenzity. Variabilita v intenzite disturbancií na krajinnej úrovni vytvára mozaiku biotopov, ktorá je kľúčová pre prežitie dáždnikových druhov, ako je napríklad tetrov hlucháň. Ponechanie lesov na samovývoj má pozitívny vplyv na biodiverzitu a zároveň neohrozuje mimoprodukčné funkcie lesa (ako napr. kvalitu pitnej vody). Preto obava o osud pralesov a prírodných lesov z dôvodu prirodzených narušení (lykožrút, vietor) je neopodstatnená a nemôže byť dôvodom, prečo by sa malo do nich zasahovať. Pralesy a prírodné lesy sú jediným miestom, kde je možné sledovať prirodzené procesy a adaptáciu lesných ekosystémov v dobe meniacej sa klímy. Je nesmierne dôležité sledovať ich vývoj bez ľudských zásahov. Výsledky našich analýz potvrdili, že lesné ekosystémy v Karpatoch predstavujú z hľadiska ochrany prírody na európskej úrovni veľmi významný komplex temperátnych horských lesov. Ťažbou týchto vzácnych ekosystémov spôsobujeme stratu, ktorú nie je možné vrátiť späť.

Les dokáže rozohrať všetky možné nálady – od sviežo voňavých jarných, tropicky teplých letných, nadprirodzene farbistých jesenných, mrazivo chladných zimných, slnečných radostných, až po tmavé pochmúrne, cintorínske tklivé. Hmlisté šero s hrobmi polámaných a povyvracaných stromov pripomína údolie smrti. Les je však živý systém, v ktorom staré, vysilené organizmy i tie s podlomeným zdravím odumierajú, aby uvoľnili priestor životu novému. Z hrobov jednotlivých kmeňov padlých v nerovnom boji s prírodným živlom povstáva v priebehu niekoľkých rokov nový život v podobe malých semenáčikov, ujímajúcich sa na vhodnom substráte z mŕtveho dreva vo veľkých množstvách. Stromové klíčky a semenáčiky na mŕtvom dreve sú zárukou zachovania kontinuity života lesa. V stáročnej lesnej katedrále nájdeme aj cintoríny zlomov a vývratov stromových „matuzalemov“, pomníky ktorých prekrásne dekorujú vence z divotvorných a krikľavo nalíčených plodníc drevokazných húb, stielky pionierskych lišajníkov, vankúšiky vždyzelených machov, ako aj geniálnou kvetinárkou prírodou skvostne naaranžované kytice bujného papradia. V posvätných zátišiach prastarých lesných katedrál sa rozhosťuje priam nebeské ticho, ktorého sa tu môže návštevník vrchovato nasýtiť. Priam v absolútnej mĺkvote lesného chrámu možno super citlivým srdiečkovým fonendoskopom dokonca započuť radostný šelest, plesanie a chorál iba zdanlivo nemých kvetov a stromov, ktoré sa neobyčajne tešia z pozemského života tu v časnosti. Lesnatý slovenský chotár s ostrovčekmi bukových, jedľovo-bukových, smrekovo-bukovo- jedľových a smrekových pralesov, na scénach ktorých účinkuje od doby ľadovej vzácny operený reliktný činoherec hlucháň hôrny. Odľahlé lokality v Belianskych, Vysokých, Západných a Nízkych Tatrách, Malej a Veľkej Fatre, Kremnických vrchoch a Slovenskom Rudohorí, na Poľane, Muránskej planine, Branisku, v Chočskom pohorí, Levočskom pohorí, Spišskej Magure, Oravskej Magure, na Babej hore, Piľsku či v Slovenských Beskydách predstavujú na úsvite tretieho milénia posledné lesné amfiteátre, na javiskách ktorých z krížom-krážom pováľaných, zamachnatených kmeňov stromov títo pamätníci chladných glaciálov hrávajú počas jarnej a jesennej divadelnej sezóny pod baldachýnom hviezdnatých nebies ešte stále aj na prahu dvadsiateho prvého storočia ľúbostné scénky s fascinujúcou choreografiou, vyrážajúcou každému divákovi prítomnému v hľadisku lesného divadla dych. Hlucháň, tento najväčší lesný operenec, právom sa honosiaci titulom zaslúžilého i nadnárodného vtáčieho umelca, dostal od svojho Stvoriteľa dávno na počiatku sveta doživotné angažmán v Slovenskom nadnárodnom divadle zvanom panenská podkrivánska Záhrada Eden. Na rozmanitých lesných pódiách účinkujú hluchání snúbenci v nealternujúcich rolách. Svoje jedinečné zásnubné predstavenia vedia dokonale odohrať tak pod hviezdičkovou oblohou s rožkatým alebo guľatým mesiačikom, ako aj v snehovej metelici, keď z hľadiska na javisko lesného divadla vôbec nedovidieť, či počas burácania vetriska, keď si zasa človek ani len vlastného slova nepočuje a nieto ešte, aby jeho nedokonalé, navyše ešte k tomu hrubou vrstvou nečistôt zanesené zvukovody zachytili tichučký prednes hluchánej ľúbostnej poézie, ktorého stereofonické nasnímanie párovým sluchovým orgánom býva problematické aj pri vynikajúcich akustických podmienkach, nenarušených čo i len tichučkým šelestom lístia od jemného vánku či nenápadným šumom z cupotu dažďových kvapiek. Je na nás ľuďoch, aby sme tieto lesné nadnárodné divadelné scény zachovali do ďalekej budúcnosti a aby raz ich účinkujúci boli s nami oslávení v nebesiach.

S kolegami sme boli pred pár rokmi na jednej zaujímavej mokradi na Záhorí. Rástli na nej tavoľníky vŕbolisté – útle kríčky, na ktoré je viazaný napr. vzácny motýľ bielopásovec tavoľníkový. Mne sa podarilo nájsť nový druh muchy pre územie Slovenska, kolega našiel zaujímavé druhy piliarok viazané na tavoľníky: Dinax ermak, známy iba z Južných Čiech, Južného Uralu a Východnej Sibíri, a Pristiphora bohemica, druh iba pred niekoľkými rokmi popísaný z Čiech. Najväčší „špek“ bol ale Caenocephus lunulatus, extrémne vzácna piliarka, z ktorej poznáme iba 6 exemplárov (na svete!), pričom bola popísaná pred viac ako 120 rokmi. Niekoľko rokov od našich fantastických nálezov došlo na Záhorí k premnoženiu – nie „kôrovca“ – ale borovicových piliarok. Keďže naša lokalita je súčasťou normálneho hospodárskeho lesa, lesníci boli nútení zasiahnuť. Lesníci – ako to už býva – striekali insekticídy, ťažili napadnúté porasty, ale najmä prehĺbili odvodňovacie kanály. Ďalšiu jar v mokradi nebola žiadna voda. Tavoľníky samozrejme nevyhynú hneď. Avšak stačí, ak ich početnosť klesne (iba na chvíľu) pod istú hranicu a vzácne druhy viazané na ne nenávratne vyhynú. Alebo schytajú dávku insekticídov, ako sa to možno stalo hnedáčikovi chrastavcovému, keď lesníci z lietadla postrekovali lesy proti chrústom. Ktovie koľko takýchto hmyzích pokladov lesníci zničili, bez toho, že by si to vôbec všimli. Bez toho, že by si to vôbec mohli všimnúť – na každú skupinu hmyzu existuje iba hŕstka špecialistov…

Požiadavky uvedené v iniciatíve My sme les pokladám za správne. Čím viac profesionálne spoznávam našu prírodu, tým viac mám z jej žalostného stavu a aj ľahostajnosti voči nej depresiu. Smutné je, že aj v 21. storčí pri rozhodovaniach o ochrane prírody často víťazí ziskuchtivosť nad vedeckými argumentami. Veľkosť bezzásahových zón vyjadruje kultúrnosť národa. Kultúrny ľudia vedia, že najlepšie čo môžu pre prírodu vo väčšine prípadov urobiť, je nerobiť v nej vôbec nič. Tisícročia trvajúci ekosystém, v ktorom do seba zapadá život miliónov organizmov, je najlepším správcom samého seba a jeho zachovanie v neporušenom stave je najlepším darčekom budúcim generáciám. Územia s holorubmi, zjazdovkami, hotelmi, vybetónovanými plochami a parkoviskami, zachytenými zdrojmi vôd, neónovými svetlami a zábavnou pyrotechnikou nie sú národnými parkami ale lunaparkami.

Les je nevyčerpateľný námet bádania pre prírodovedcov rôzneho zamerania. Len za posledných 30 rokov bolo vo svete publikovaných v prestížnych vedeckých žurnáloch vyše 300 tisíc prác o lese alebo o niečom čo s lesom viac alebo menej súvisí (najviac, asi štvrtinu z nich tvoria články o ekológii). Pre mňa je to dôkaz, že les je niečo obrovské a zložité, pričom stále málo poznané. Voči lesu mám hlboký rešpekt a je absurdné ak niekto hlása, že iba zásluhou stáročnej lesníckej práce tu ešte rastú lesy. V každom prípade, les je pre našu rodinu zaručené miesto kde nemusíme vymýšľať deťom animačný program, preto aj my sme les.

Ako mykológ som sa mnohokrát presvedčila, že “hubový internet“ čiže “wood wide web“ skutočne funguje. Ale len tam, kde staré matečné stromy majú šancu odovzdať svoje skúsenosti svojim potomkom. Staré porasty nie sú choré! Sú zdrojom nenahraditeľnej biodiverzity a ak ju stratíme potrvá stáročia, kým sa obnoví… ak vôbec!

Národné parky by mali chrániť najcennejšie časti našej prírody, živej aj neživej, takým spôsobom, aby sme ju mohli pozorovať, porovnávať, premýšľať o nej a pokúsiť sa ju pochopiť. Tieto miesta by nemali byť priestorom na uskutočňovanie našich predstáv o prírode, toho je dosť inde. Preto je nevyhnutné, aby sa náš súčasný prístup k našim národným parkom zmenil.

Nenarušený lesný ekosystém funguje perfektne celkom bez nášho prispenia, ak ho neobmedzíme my sami. Ako botanika ma fascinuje jeho dynamická harmónia, pre ktorú je dôležitá rozmanitosť druhov rastlín, húb, živočíchov i mikroorganizmov v celej ich prirodzenej škále. Je priam “ušitá na mieru” lokálnych podmienok. Starý lesný ekosystém má aj svoju “pamäť” a ešte veľa nám môže prezradiť o dávnych procesoch, ktorých sme nemohli byť svedkami. Ako teológ vždy žasnem nad jeho prirodzenou tichou výpoveďou o svojom Pôvodcovi. Preto sa veľmi teším z iniciatívy My sme les a kampane Osloboďme národné parky, ktoré sa snažia, aby sme o túto skúsenosť so skutočným lesom neprišli.