21.8.2026 – Je to otázka za miliardu. Ako zabezpečiť viac dažďa? Malá expedícia s klimatológom Jozefom Pechom a ekológom Ondrejom Kameniarom hľadá odpoveď na provokatívnom mieste, v provokatívny čas.
Pred dvomi týždňami, počas najpekelnejšieho obdobia, aké Slovensko zažilo, keď padajú historické rekordy okolo 42 stupňov, sa vnárame do bobroviska pod Tatrami. Strácame sa tam, kde sa stierajú rozdiely medzi vodou a pevnou zemou, aby sme spoznali bobriu odpoveď. Miliardu mu netreba zaplatiť. Hoci, aj miliarda by nebola dosť. Stačí sa len znova naučiť, ako s ním vychádzať. A to nie je málo.
Cena za (ne)dážď
Škody spôsobené suchom sa v Európskej únii a Spojenom kráľovstve v uplynulých rokoch vyšvihli podľa Európskej komisie na priemerne 9 miliárd eur – každý rok. Len v roku 2022 sucho spôsobilo Slovensku škody presahujúce 126 miliónov. Na celkový účet za tento rok si počkáme, no poľnohospodári už dnes hovoria o desiatkach miliónov strát, len pri obilninách výnosy padajú o 40 percent.
A cena za dážď? Spojené arabské emiráty (SAE) od roku 2000 dali desiatky miliónov dolárov na technológiu „cloud seeding“, preložme ju veľmi voľne ako „siatie dažďa“.
K tmavým oblakom vyrážajú lietadlá, aby v nich rozprášili chlorid draselný a povzbudil zrážky. Jedna hodina letu stojí 8 000 dolárov, napísala vlani Chloe Cornishová, korešpondentka denníka Financial Times. 10 pilotov seje dážď so štyrmi lietadlami 1 100 hodín každý rok.
„Medzičasom SAE vynaložili ďalších 22,5 milióna dolárov na výskumné granty na zlepšenie technológie,“ prezrádzajú noviny. Bizarné riešenie? Zúfalá je situácia v krajine, kde naprší za rok menej ako 100 milimetrov (osemkrát menej ako na Slovensku, ktoré má asi 60 percent rozlohy SAE). Štúdia z roku 2021 preukázala, že vďaka tomuto opatreniu sa skutočne podarilo zvýšiť zrážky o 23 percent. O rok na to začala dážď siať aj Saudská Arábia.
Lenže táto technológia si vyžaduje, aby už nejaké oblaky nad krajinou boli. Vo vzduchu musí byť nejaká vlhkosť. Z oceľovomodrej prázdnej oblohy technológovia žiadny dážď vyrobiť nedokážu. Čo teda so suchom?
Existuje živočích, ktorý nielenže vracia do vzduchu vlhkosť, ale ktorý aj povzbudí vypúšťanie „dažďotvorných častíc“. Hodina jeho práce stojí nula eur.
Bobor sa na Slovensko vracia v pravý čas
Ešte pred pár desaťročiami sa u nás považoval za vyhynutého. Zhruba dve storočia dozadu sme ho vybili, ako to spravili aj inde. A to najmä kvôli jedinej veci – fajnovému módnemu doplnku – plstenému klobúku.
„To, že bobor 150 rokov v krajine chýbal, má vážne následky,“ naznačuje Ondrej z organizácie My sme les. „Nežije nik, kto by mal živú spomienku na bobrí biotop. Aký je, čo dokáže.“
Aj skúsení cestovatelia pri vstupe do bobroviska zrazu zneistejú. Tu neexistuje spoľahlivá cestička, ktorá prevedie cez močiare v suchu. Zdanlivo suchý konár, na ktorý s nádejou stúpate, môže byť rozmočenou hmotou, pod ktorou je beznádejné bahno a strmý pád.
Neobstojíte ani na vybojovanom kúsku suchej zeme, mravce dajú okamžite pocítiť, kto je pánom lukratívnych miest.
Aj pre zvieratá predstavoval bobor šok
Keď mi odborník na bobry Dušan Valachovič opisoval prienik prvých bobrov na Slovensko z Rakúska v 90. rokoch 20. storočia, začal rozprávať o tom, ako dochli jelene. Dokaličili si nohy na niečom, čo predtým celé generácie nepoznali a vôbec to pri putovaní krajinou nečakali – na bobrích dierach. Sám som do jednej zapadol až po stehno a len so šťastím som sa vyhol zlomenine. Na ostrých trčiacich konároch, ktoré ostávali po zhryzoch prvých bobrov, si zver rozpárala bruchá. Ale po čase sa naučila chodiť do bobrieho panstva.
Dnes ho dokonca zvedavo a cielene križuje. Dokazujú to úžasné zábery z Ondrejových fotopascí. Cez rovnakú hrádzu, kde hľadáme balans, prechádzali pred časom medveď, líška, svorka vlkov. Krivkal tu zranený rys. Ladne tu našľapovali lane, dokonca sa tu pri ťahu zniesli krásne žeriavy.
Objavili tu niečo, čo človek od 50. rokov systematicky v krajine ničil barbarskými úpravami. Keď s buldozérmi vytrhával remízky, sceľoval polia, vysušoval mokrade, napriamoval rieky, rozkazoval dažďu, vetru.
Tu mnohé druhy našli stratenú rozmanitosť, pestrosť, potravu a najmä vodu, ktorá sa nikam neponáhľa, ale tečie pomaly. Vnára sa do podzemia, aby vyvierala ako chladná úľava. Ligoce sa od čereblí.
V rovnakom čase vysychá na Slovensku Bebrava, rieka, ktorá má v sebe zakódované dávne slovanské pomenovanie bobra (pozri Juraj Hladký: Hydronymia povodia Nitry, 2004). Vyhasína Dunaj, slabnú všetky ostatné vodné žily. Ale v tomto bobrom svete, ktorý som s Ondrom navštívil v každom ročnom období, a ktoré on zaznamenáva už niekoľko rokov, nevyschlo vôbec nič.
Len vďaka súhre vlhkosti, pestrého rastlinstva, ktoré sa pohráva s našimi vlasmi a vánkom, tu dokážeme prežiť celý deň uprostred najbrutálnejších horúčav, aké kedy Slovensko zažilo. Stačilo, aby bobor zapol „klimatizáciu“.
Čechom už ušetril milióny
Ale dokážeme vôbec oceniť, čo bobor pre nás robí? Najmä, ak sa na 150 rokov vytratil z pamäti? Uvidíme aj to krásne a nie len to zlé? „Lebo takto pôsobia bobroviská na začiatku na každého. Ako škaredé staveniská plné pováľaných, porúbaných stromov,“ prezrádza Ondrej, sprievodca Lesmírom.
Je nevyhnutné pozrieť sa zoširoka, zvysoka, inak unikne to najpodstatnejšie, čím bobor vplýva na dážď, klímu, vodu. Áno, tam, kde príde bobor, sprvu padajú aj veľké staré stromy. Ale už po krátkom čase sa podľa Ondreja ukáže, ako z bobra profituje široké okolie. Lesy majú dostatok vody. V Severnej Amerike pribúdajú farmári, ktorí lákajú bobry na svoje pozemky.
Celosvetovú pozornosť pritiahli české bobry. V chránenej oblasti Brdy vytvorili sústavu hrádzí presne na mieste, kde štát kreslil vodozádržné opatrenia proti suchu. Kým sa vôbec vybavili povolenia, kým sa rozbehol projekt, bobor prišiel a urobil to. Ľuďom by to trvalo roky. „Bobor to zvládol za deň-dva,“ cituje Česká televízia zoológa Jiřího Vlčka. A urobil to zadarmo. Českej republike ušetril 30 miliónov českých korún.
Je tu ešte jeden dôsledok chýbania bobra v spoločnej pamäti. Takmer nik ho na Slovensku neskúma v súvislostiach. Nik nevenuje vedeckú pozornosť fenoménu, ktorý zachvátil Slovensko, Liptov a obzvlášť Tatry. A pritom odpoveď na provokatívnu otázku z titulku je previazaná práve s razanciou, s akou sa bobor vracia.
Návrat vo veľkom štýle
Na začiatku 20. storočia prežívalo v Európe asi len 300 bobrov. Podľa vedeckej správy Wildlife Comeback Report 2022 (Správa o návrate divočiny) medzi rokmi 1960 a 2016 narástli európske počty bobrov o 16 705 percent! Jeho areál sa zväčšil o 835 percent!
Pozoruhodné je práve bobrovisko, kde sme sa ocitli. „Ešte pred 13 rokmi tu žiadne nebolo,“ ukazuje Ondro na mapu. Pod Tatrami sa v tom čase sotva vyskytoval nejaký bobor. Dnes možno identifikovať stovky bobrovísk pri pohľade na satelitnú snímku. Najväčšie hrádze rozpínajú „krídla“ ako obrovský vták, merajú cez 200 metrov. Priemerná hĺbka vody a vodou premočnej pôdy v nich je možno jeden meter. Podľa vedeckých štúdií vidíme len špičku ľadovca – iba desatinu nahromadeného objemu vody. Zvyšok sýti podzemie.
„Pod Tatrami je dnes asi 600 bobrích rodín. Len na tomto potoku vytvorili bobry na 18 kilometroch asi 80 hektárov mokradí,“ dodáva Ondrej. „Medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami dnes môže byť už vyše 400 hektárov bobrovísk,“ odhaduje. Pred 13 rokmi neboli žiadne. A práve v neuveriteľne rýchlej a rozsiahlej obnove mokradí je kľúč.
Ak chceme povzbudiť oblaky a dážď, je potrebné, aby bola v prostredí dostatočná vlhkosť. Viac ako polovicu Slovenska sme premenili na niečo, čo vlhkosť nepodporuje, práve naopak. Nad rozhorúčenou jednotvárnou poľnohospodárskou pôdou (asi 48 percent rozlohy Slovenska), ktorú sme zbavili akejkoľvek pestrosti, a nad rozpálenými mestami (zastavené plochy zaberajú takmer 5 percent rozlohy) je nehybný, prehriaty vzduch, čo zrážky ešte viac odpudzuje, výpar je tu minimálny až žiadny.
Nad mokraďou je vzduch oveľa chladnejší a vyparuje sa tu enormné množstvo vody, 50 až 80-tisíc litrov na hektár a deň (s podobnými údajmi pracuje napríklad Geologická služba Spojených štátov – USGS). V 80-hektárovej sústave bobrovísk, ktorou prechádzame, by tak mohlo ísť celkovo o 4 až 6,4 milióna litrov odparenej vody (z vodnej hladiny, pôdy a uvoľnenej z vegetácie). Pri 400 hektároch je to 20 až 32 miliónov litrov za jediný deň. Ide o zaujímavý príspevok k vlhkosti.
Pýtam sa preto klimatológa Jozefa Pecha, či by aj bobroviská pod Tatrami naozaj mohli mať taký vplyv, aby na Liptove viac pršalo?
Koľko dažďa chceme? Koľko bobrovísk dovolíme?
Odpovedá rozhodne, že teoreticky sa týmto predpokladom už netreba veľmi zapodievať. Veda spomínané súvislosti medzi dažďom a obnovou prírody už opísala.
„Treba už rovno rozbehnúť projekt, ktorý by na Liptove zistil, ako na prítomnosť týchto mokradí reaguje množstvo oblačnosti a množstvo zrážok,“ naznačí odborník. Podľa neho treba už hľadať odpoveď na veľmi konkrétnu otázku – aká je tá kritická rozloha bobrovísk, od ktorej je vplyv na zrážky významný? Stačí už existujúcich 400 hektárov, alebo treba dať bobrovi priestor, aby ich zabezpečil 4 000, 40 000?
„Určite existuje prahová hodnota. Dá sa zistiť s pomocou klimatických modelov. Tento druh klimatológie sa na Slovensku zatiaľ veľmi nerobil, v zahraničí je bežný,“ dodáva klimatológ z Regionálneho klimatologického inštitútu.
Podľa klimatológa už množstvo vedeckých prác preukázalo, že pokiaľ má krajina dostatok vody, a to zabezpečí bobor, pomôže to pri zmierňovaní teplôt a extrémov. „Výsledky sú povzbudivé. Znamená to dostatok vody v území, príjemnejšiu klímu, počasie bez výrazných extrémov, fungujúce ekosystémy, ktoré ľuďom dodávajú potrebné služby,“ vyratúva expert.
„Ak by sa ekosystém dokázal obnoviť na veľkej ploche, nemalo by to len mikroklimatický efekt. Myslím si, že biologická zložka krajiny by podporila tvorbu oblakov,“ mieni Jozef.
Ako príroda seje dážď
Aj huby a rastliny v mokradiach totiž vypúšťajú milióny častíc do ovzdušia. Fungujú úplne rovnako ako miliónový systém sejby dažďa v SAE. Drobné častice viažu kvapky dažďa.
Nie je to tak dávno, čo veda zistila, že na globálne podnebie majú zásadný vplyv riasy žijúce pri pobreží Antarktídy pod názvom Phaeocystis.
Vypúšťajú látku s ešte zložitejším menom a fascinujúcim dôsledkom – volá sa dimetylsulfoniopropionát a je takisto na začiatku príbehu tvorby oblakov. Vedci považujú vplyv rias za natoľko zásadný, že ich označujú za „globálny termostat“.
Viac vyrobených oblakov znamená aj chladnejšiu planétu. Oblaky odrážajú časť slnečného žiarenia späť do vesmíru, neprehrieva tak pevninu či oceán.
Tieto organizmy sú menšie ako polovica hrotu ihly.
Hľadáme cestu z 80-hektárového bludiska, keď sa ktosi opýta: „Aké veľké sú bobry?“
Ako malí ľudia
Tak ich opisovali pôvodné národy Severnej Ameriky. Nie kvôli vzrastu, ale schopnosti premieňať krajinu. Zabíjať bobra bolo nemysliteľné.
Rešpekt k bobrom sa zachoval dodnes na Ukrajine, a to práve preto, že Ukrajinci bobra úplne nevyhubili. Prežil v oblasti Pripjaťských močiarov. Brakoneri (lovci) na Ukrajine vysvetľovali pánovi Valachovičovi, že na bobra nemožno bezuzdne poľovať. Pretože práve on pomáha udržať vodu aj potravu.
Vystupujeme z bobroviska, vraciame sa do príbehu sucha. Pribúdajú fotografie miznúcich prameňov. Ale objaví sa aj správa starostu obce Rumanová, ktorý dal monitorovať bobrovisko pri dedine, aby ho viac nik nepoškodzoval.
Situácia je kritická. Tento pondelok vyzve Únia miest Slovenska štát, aby bral klimatickú zmenu vážne. Píše, že mestá „potrebujú štátnych predstaviteľov, ktorí budú klimatickú zmenu, jej príčiny a následky vnímať s plnou zodpovednosťou.“ Vyzývajú k diskusii, ktorá povedie k riešeniam. Jedno núka aj bobor. Už na ňom začal pracovať.
Autor textu a foto: Andrej Barát, novinár, ktorý za svoje reportáže o prírode a klimatickej zmene získal viacero novinárskych ocenení, je držiteľom ceny ministra životného prostredia. V súčasnosti pôsobí v organizácii My sme les.
