7.7.2026 – Stačí lesu pozorne načúvať. Už dokáže volať o pomoc: zahryzli sa do mňa píly! Vie to vďaka monitorovaciemu systému DREVO, ktorý predstavila iniciatíva My sme les.
Spustila verejnú zbierku pre rýchle nasadenie do terénu, aby v predstihu zabránila ťažbám v národných parkoch. Aj počas toho, ako vláda v stredu schvaľovala zonácie štyroch národných parkov, sa ukázali obrovské tlaky. Na to, aby v nich hrala hlavnú úlohu nie ochrana prírody, ale – ťažba. Osud lesov, ktoré ustáli storočia, môže byť spečatený v priebehu pár dní, či dokonca hodín.
Podobný systém chránil prastaré lesy v Indonézii, od roku 2021 chráni pralesy v Rumunsku, ale tieto potrebujú mobilnú sieť. Slovenský projekt DREVO je výnimočný v tom, že signál nepotrebuje. Dokáže na píly okamžite upozorňovať aj v odľahlých dolinách.
To je kľúčové, pretože práve tu sa skrýva väčšina posledných vzácnych starých lesov. Ak sa v nich podarí DREVO rýchlo rozmiestniť, ochranári môžu ťažby podchytiť včas a nie až vo chvíli, keď 300-ročná jedľová nádhera už spadla a do hrdla sa tisne – plač.
Musíme začať plačom. Hnevom.
Výkrikom!
„Nesnažím sa tvoriť sochy. Hľadám formy pre môj výkrik,“ povedal brazílsky výtvarník, sochár a fotograf Frans Krajcberg, keď vstupoval do Amazonu, aby odtiaľ priniesol správu o strate pralesa.
Tvoril ohromné sochy z pahýľov, ktoré ostávali po požiaroch, po snahe ľudí dostať sa k pôde.
Krajcberg bol poľský Žid. Pred holokaustom aj po ňom našiel v lese útechu. Lenže aj tú mu zrazu trhali na kusy, vypaľovali. „Táto spálená kôra, to som ja.“
Američanka Julia Butterfly Hill žila 738 dní v korune sekvoje s menom Luna, len aby ju ochránila pred ťažiarmi z Pacific Lumber Company. Zliezla, až keď sa firma zaviazala, že Lunu nezotne.
Asi po roku niekto zarezal s pílou hlboko po obvode sekvoje. Julii sa slová hľadali ťažko. „Cítila som… akoby píla rezala do mňa.“
Moje deti už neuvidia prales
Keď mi filmár Karol Kaliský vnorený do mokrého papradia opisoval prales Rovne pod hrebeňom Nízkych Tatier, kde chodieval s bratom Mirom a otcom, akoby som vdychoval s nimi rýdzu arómu 300-ročných smrečín.
Videl rovnaké hlucháne, pôtiky, kuvičky a ďatle. „Všetky tie obrazy starého lesa sa mi vryli do očí a formovalo ma to.“ Zrazu uťal.
Nadýchol sa a vystrelil výčitku prerážajúcu najtvrdšie kmene. „Prales Rovne už neexistuje! Bol naholo vyrúbaný. A moje deti ho už neuvidia!“ Už sa tam nevie vrátiť.
Výtvarníčka Oľga Paštéková ako malá ochorela na laryngitídu. Lekár im dal na výber – pôjdete k moru, alebo do lesa, k boroviciam. Malá Oľga sa vyliečila v „boroch“ na Záhorí. Rada sa tam dodnes prechádza, ale tiež si poplače.
„Mali sme obľúbený les a už je vyrúbaný,“ povedala mi pred siedmimi rokmi. Otec jej vtedy volal každý deň: „Túto a tamtú horu vyrúbali.“
Eldorádo skazy
V rokoch 2004 až 2018 len v Nízkych Tatrách zmizlo 8 500 hektárov starých lesov, čo je dvakrát viac ako celá rozloha Pieninského národného parku.
Keď sa zhruba rok po podobnom „ťažobnom eldoráde“ vo Veľkej Fatre z prechádzky vrátil lesník Ján Brtko, napísal toto: „Pri pohľade spod Skalnej Alpy na doliny Skalnô a Teplô som odpadol. Púšť a spúšť…“
„Hanbím sa za svoju lesnícku generáciu posledných 50 rokov, že sme neboli lesníci, ale drevári… Keď sa mi zjavia pred očami 300-, 400-ročné porasty zo 60. rokov, keď som ako lesník začínal, je mi do plaču a vždy mi stekajú slzy po tvári.“
Zdalo by sa, že zrod iniciatívy My sme les pred takmer dekádou bol iba spojením desaťtisícov hnevov a zúfalstiev zo spomínaného eldoráda. Nie je to celkom tak. Tým pojítkom je – nádej.
Že sa to podarí zastaviť
Ako sa vôbec dajú chrániť lesy okrem protestov?
Lesník Miro Kaliský z My sme les mi posiela e-mail.
Kvapku v mori. Správa je stručná, ale plná zložitých dát. Miro prechádza stovky podobných dokumentov, pýta aktualizácie od národných parkov a snaží sa identifikovať podozrivé ťažby.
Problémom je čas. O tom, či nejaký starý les prežije, dnes môžu skutočne rozhodovať dni, či dokonca iba hodiny.
Dáta môžu byť už dva týždne staré. Starý les už dávno zmizol. A s ním aj dôkazy, že v ňom niečo mimoriadne prebývalo. Napríklad jeden z najvzácnejších hmyzov – muchárka pralesná.
Jediné miesto na svete, kde ešte žije, je na Slovensku
V Národnom parku Nízke Tatry v lokalite Marková. Vzácnych druhov tu sú okrem muchárky desiatky. Vlani tu Lesy SR spustili ťažbu.
V tomto momente sa odhaľuje druhý, väčší problém. Sú ním národné parky, ktoré od nástupu Tomáša Tarabu do rezortu životného prostredia zažili personálne zemetrasenie. Miesto odborníkov sa podosádzali ľudia ústretovejší voči ťažbe.
A tak sa stalo, že aj keď Správa NAPANT-u vedela o vzácnych obyvateľoch Markovej, ťažbu povolila.
Vzácne staré lesy dnes treba chrániť pred samotnými národnými parkami. Marková je len jeden príklad, z jedného roku. Už v roku 2024 iniciatíva My sme les po kontrole dát z NAPANT-u upozornila, že „ťažby sa schvaľovali ako na bežiacom páse.“
Aj preto podľa Milana Olekšáka z iniciatívy My sme les, bývalého riaditeľa Národného parku Slovenský kras, riziko neustalo ani po zonáciách. „Najväčšie obavy mám v Poloninách, pretože 75 % územia národného parku sa ocitlo mimo prísnej ochrany. Tam bude mať kontrola obrovský význam.“
Haló, našli sme pralesy. Poďme ich vyrúbať!
Tretia prekážka je praktická. Aj keď sa podarí odhaliť zamýšľanú ťažbu, je nemožné striehnuť mesiace, kým prídu stroje. Len za minulý rok iniciatíva My sme les preverila 5 232 hlásení kalamitných ťažieb v národných parkoch.
Miro si vo februári 2025 prešiel hluchánie lesy v Národnom parku Muránska planina. Našiel veľa suchárov, ktoré ostali po lykožrútovi. Hoci sa ťažiť nesmú, lebo tu žije hlucháň, predtucha sa naplnila. „Podarilo sa mi sem vrátiť až po roku. Bolo to vyrúbané… Keby sme mali systém DREVO už vtedy, dokázali by sme to podchytiť,“ hovorí lesník.
„A to nehovorím o situácii pred 15 rokmi, keď sa rúbalo hlava-nehlava. Štátne lesy porušovali zákazy úradov… Alebo v roku 2010, keď Marián Jasík (OZ Prales) po mapovaní pralesov v dobrej viere sprístupnil dáta lesníkom – chlapi, budeme sa snažiť vyhlásiť rezerváciu, dávajte na tieto miesta pozor. Lesná správa Malužiná do roka vyrúbala všetky pralesné lokality, ktoré boli vyznačené!“
Aj tu by DREVO pomohlo.
Lenže trvalo ešte roky rokov, kým sa vôbec objavila myšlienka.
Už po dvoch týždňoch ťažby ustali
Chytil sa jej americký fyzik Topher White. V garáži rodičov skombinoval staré mobily so solárnymi panelmi. Naučil systém rozpoznávať zvuk motorovej píly. Prvých „strážcov“ nasadil v roku 2013 v Borneu.
„Po dvoch týždňoch prestali drevári vstupovať do regiónu o rozlohe 135 hektárov, ktorý systém pokrýval. Ani po roku sa tam už nevrátili,“ citoval magazín Scientific American vynálezcu.
Systém sa rozšíril do 34 krajín. Od začiatku však potreboval mobilný signál. Rovnaký limit majú aj súčasné fotopasce.
Túto bariéru sa systémom DREVO podarí odstrániť.
DREVO, ktoré ochráni les
„Zariadenia dokážu vďaka špeciálnemu modulu komunikovať medzi sebou aj v oblastiach bez signálu,“ naznačí Marek Kuchta, koordinátor My sme les, naštartuje motorovú pílu a spúšťa test. Niektorí lesníci sú sami zvedaví, aj im by to pomohlo odhaľovať nelegálne ťažby.
Prvé zariadenia sa budú rozmiestňovať v najbližších dňoch. Od verejnej podpory závisí, či sa podarí strážiť čo najväčšiu plochu lesa. Po prvý krát je vysoká šanca, že ochrana lesa nepríde neskoro.
„Systém DREVO budeme ďalej vyvíjať. Zapojíme aj satelitné snímky. Natrénujeme umelú inteligenciu, aby vedela porovnávať dáta a dokázala nás upozorniť na rozbiehajúce sa ťažby,“ prezrádza Marek.
Kľúčová je čo najrýchlejšia detekcia. V strmých terénoch je ťažba náročná, no i tak sa môže stať, že už za jeden či dva dni môže byť zlikvidovaná podstatná časť lesa.
Ničenie lesov je proti záujmom ľudstva.
Bezohľadnosť stojí proti nesmiernej sile.
82 % ľudí chce, aby vlády robili viac proti odlesňovaniu (prieskum Greenpeace, 17 krajín, 5 kontinentov, 2025). Vyše 94 % Európanov považuje zastavenie ničenia biodiverzity za absolútne kľúčové z pohľadu zdravia, ekonomiky aj klímy (najnovšia správa Eurobarometra z 3. júna 2026).
Aj napriek tomu ľudstvo stále míňa 30-násobne viac peňazí na ničenie prírody, než na jej ochranu (správa UNEP, State of Finance for Nature 2026).
John Muir, „otec národných parkov“ si raz zapísal túto myšlienku: „Najjasnejšia cesta do vesmíru vedie cez lesnú divočinu.“ Musíme urobiť všetko preto, aby sme o túto cestu neprišli. Máme vysoké šance, aby sme to dokázali.
___
Ak ste sa dočítali až sem, osud národných parkov Vám určite nie je ľahostajný. Prosím, zvážte pravidelnú podporu iniciatívy My sme les, spoločne dokážeme zabrániť tomu, aby padli ďalšie vzácne lesy.
Článok a fotografie v ňom nevytvorila umelá inteligencia. Autorom je novinár Andrej Barát, ktorý už takmer dve desaťročia píše o prírode. Od júna 2026 sa pridal k iniciatíve My sme les. Aj toto úsilie dokážete podporiť v aktuálnej kampani.
