Mráz by asi prešiel človeku po chrbte, keby v tejto chvíli stál na brehu Dunaja a z vĺn by sa zrazu vynoril chrbát obrovskej ryby, oveľa väčšej ako auto. Volá sa vyza, merala šesť metrov, ešte pred 70 rokmi sa skutočne plavila slovenským Dunajom a predtým dokonca tiahla aj hore Váhom. Ťažko by sme už na Slovensku hľadali niekoho, kto ju videl naživo.
„Môj dedo kedysi šiel vozom k Dunaju po vyzu, aby nakŕmil celú dedinu,“ vyhŕkne z Valiky v Café Kompa kúsok pod Gabčíkovom. Vejáre v kútikoch očí jej však viac rozžiari ďalšia spomienka. Tentokrát jej vlastná. Dobre si totiž pamätá les, ktorý vábil jej deda, vábil aj vyzu a dnes je takmer rovnako zabudnutý.
Pretože, keď sa povie les, typické predstavy vystrelia najprv k horám, smrečinám, jedliam a čučoriedkam, potom možno zídu o čosi nižšie k horúcim a bzučiacim dubinám alebo k hladkým bukom. Lenže k črtám slovenskej krajiny patril odjakživa aj lužný les zahaľujúci tie najhlbšie zákutia – nížiny a rieky. Kde okrem najväčšej ryby žil a dodnes žije náš najväčší dravec – orliak morský. Bez strachu si nás príde obzrieť, kĺže sa v silnejúcom vetre nad riekou ako nič.
Valika nám miesto rozprávania o lužnom lese ukáže ruku a prstom opíše žily. Máme si predstaviť, ako miesto krvi v nich prúdi voda a doslova povie: „My sme zem. A zem sme my.“ Lužný les je pulzujúci, nádherný, hlučný, farebný.
Lenže lužný les už takmer nie je. Dostal zabrať v celej Európe, nahradili sme ho plantážami ceruziek – prevažne topoľov kanadských. „Mäkký lužný les patrí k najohrozenejším biotopom,“ povie zoologička a botanička Karolína Sobeková z BROZ – ochranárskeho združenia.
Na Slovensku sa našťastie zachovalo pár miest, kde lužný les ešte rastie a uchováva dôležité poznanie – a to, že ide predovšetkým o rýchly les. Dokáže človeku pomôcť s jeho najväčším problémom, aký na tejto planéte vyrobil. A zvláda to suverénne najlepšie spomedzi všetkých lesov, ktoré rastú v našich podmienkach. Ako?
To ideme zistiť do húštin pod Valikiným bufetom. Obrastajú dunajské rameno Malé Foki, časť Istragovského ramena. Tento úsek sa podarilo pred niekoľkými mesiacmi sprietočniť vďaka spolupráci WWF Slovensko, BROZ, nadácie The Coca-Cola Foundation, Výskumného ústavu vodného hospodárstva a ďalších partnerov. Projekt RestoRiver je súčasťou iniciatívy Living Danube Partnership, jedného z vôbec najväčších programov obnovy prírodných ekosystémov v Európe, na ktorom sa podieľa aj Medzinárodná komisia na ochranu rieky Dunaj (ICPDR).
Sprietočnenie znamená, že do lužného lesa začala po náročných technických úpravách znova prúdiť voda vo väčšom objeme. A v tomto okamihu prichádza k slovu spomínaná rýchlosť.
Ak rieke dovolíme slobodne sa prejaviť, lužný les sa dokáže svižne obnovovať. Podobne ako Hron rozoberá Nízke Tatry, Dunaj rozomieľa Alpy a ukladá ich po brehoch. Slobodná rieka vrství štrkové lavice. Na pohľad nehostinné miesta, rozpálené, s minimom živín, ktoré sú však perfektným začiatkom pre nový lužný les. Ako prvý sa tu uchytí semenáčik topoľa čierneho, Karolína ho poťahá za listy. „Toto je začiatok, toto je zrod. Vzápätí nadväzujú topole biele, vŕby, uchytávajú sa na miestach, kde je živín viac.“ V plytčinách sa nám pomedzi nohy motá nastupujúca generácia rýb.
Kapre, pleskáče, miene ľúbia zaplavené lužné lesy a lúky. Núkajú sa ako nevyčerpateľná špajza plná potravy. „Namnoží sa tu fytoplanktón, zooplanktón, preto tu bylinožravé druhy nakladú ikry,“ dopĺňa Karolína. Vyza sa do plytkých vôd pochopiteľne nevošla, ale, použijúc výraz zoológov, „milovala“ lužné územie Dunaja od Rakúska, cez Slovensko až po Maďarsko. Pravdepodobne práve vďaka ramenám, ktoré privádzali do hlavného koryta množstvo potravy pre živočíchy, ktorými sa vyza živí.
O pár rokov štrkovou lavicou možno už neprejdeme, také budú vrbiny a topoľové porasty husté. A o pár desaťročí si o nich budeme myslieť, že sú to pralesy. V lužných lesoch stromy klamú telom, sýtia sa energiou slobodnej rieky. „Povedali by ste, že pred sebou vidíte 100-ročný strom a pritom to môže byť iba 30-ročná vŕba,“ priznáva Mária Šibíková, botanička zo Slovenskej akadémie vied, ktorú do týchto končín pritiahol vedecký záujem.
Práve s rýchlosťou lužného lesa súvisí odpoveď na to, ako dokáže pomôcť. „Asi každý vie, že lesy zadržiavajú uhlík. Celosvetové merania však ukázali, že v podmienkach strednej Európy lužné lesy zachytávajú najviac. Sú našou obdobou dažďových pralesov,“ vysvetľuje výskumníčka.
Lužný les je dokonale prispôsobený na prežitie v zaplavovanom území. Aj keď ho nejaká silná povodeň zmetie, dokáže veľmi rýchlo osídliť nové plochy a znovu vyrásť.
„V Amerike robili pokusy, kde lužný les stále viac umelo zavlažovali. Čím viac ho zalievali, tým viac lužného lesa tam bolo. Teraz sa cez rameno Foki podarilo priviesť do lužných oblastí viac vody, čo neznamená, že sa zmení typ lesa. Dodatočným zavlažovaním sa však vynikajúco zvýši jeho funkčnosť,“ dodáva výskumníčka, ktorá zbiera dáta v Dunajských luhoch, aby overila tento predpoklad. Zahraničné štúdie ho doteraz potvrdili.
Lužný les pomáha krajine v čase sucha, funguje ako špongia. Ochladzuje krajinu, tlmí horúčavy, tieni a ochladzuje rieky. „Tento ekosystém je jeden z najbohatších, aké poznáme. A je nesmierne dôležitý pre ochranu pred povodňami. Kvalitný lužný les s prirodzenými druhmi, ako sú napríklad vŕby a topole, dokáže prefiltrovať obrovské množstvo vody. Práve tieto lesy, ktoré odjakživa obklopovali naše rieky, sme si vo veľkej miere zničili. Ale vo vnútrozemskej delte Dunaja sa nám zachovala pripomienka, ako kedysi vyzerali a stojí za to ich obnovovať,“ dopovie Martina Paulíková, manažérka pre ochranu vôd z WWF Slovensko. Rozprší sa, ľudia sa rozutekajú. Ale ešte zostáva nezodpovedaná posledná otázka – prečo by sme mali navštíviť lužný les práve dnes?
5. jún je venovaný Svetovému dňu životného prostredia. Už viac ako polstoročie pripomína úplne prvú Konferenciu OSN o životnom prostredí človeka, ktorá sa konala v Štokholme vo Švédsku v roku 1972. Bola na začiatku ako ten osamotený maličký topoľ čierny a dala základ mohutnému lesu. Jej vyústením boli napríklad aj Kjótsky protokol (1997) či Parížska dohoda (2015), významné míľniky v snahe ľudstva vysporiadať sa s meniacou sa klímou. Lužné lesy by sme nemali pri tejto snahe obchádzať. Mali by sme ich zaplaviť ako voda. Pretože my sme aj lužný les.
TEXT a FOTO: Andrej Barát / My sme les
