Uprostred sporov myšlienkových smerov ochranárov a lesníkov je vždy miniatúrny tvor – lykožrút. Jeho úloha je paradoxne v tomto spore najväčšia. Kto sa v tom má vyznať? Už, keď sa človek naozaj rozhodne veriť ochranárom a nechce pustiť stroje do vzácneho lesa, tak prídu lesníci s argumentom, že všetko zničí lykožrút a tak musia ťažiť. A jeden laik sa len môže chytiť za hlavu: Ako to teda je?
Lesníci sa pozerajú na stav z pohľadu dosiahnutia výnosov z predaja dreva a ich pohľad môže byť legitímny. Na druhej strane aj ochranári sú vzdelaní ľudia, viacerí majú lesnícku školu, alebo pracovali v štátnej ochrane prírody a už sa nemohli pozerať, ako tam niektoré veci fungujú. Podporujú ich vedci, klimatológovia, odborníci a ich pohľad preferuje zachovanie vzácnych lesov ako prírodného dedičstva pre nás všetkých.
Ťažiť teda, alebo neťažiť? Veď každý z nás má doma niečo drevené a drevo je lepšie ako plast. Samozrejme! My nehovoríme, že sa nesmie nikde ťažiť. Existujú predsa hospodárske lesy. Možno sú to skôr záhradky. Zasadiť, vyťažiť, spracovať, zasadiť, vyťažiť…Aj vďaka tomu máme doma drevený nábytok. Lenže prečo by sa malo ťažiť aj v národných parkoch? A tu príde na rad ako výhovorka lykožrút.
Prečo výhovorka o lykožrútovi neobstojí:
Tak ako všetky živé bytosti, aj stromy zomierajú. V prípade smreka je pri tom často obávaný podkôrny hmyz. Nejde o nič nové. Tieto drobné chrobáky žijú na Zemi už viac ako sto miliónov rokov. Ani moderné lesníctvo to nedokázalo zmeniť, práve naopak.
Na Slovensku rastie asi päťkrát viac smrekov ako je prirodzené. Rastú v teplejších lokalitách a na pôdach, ktoré smrekom nevyhovujú. Navyše ich vysádzame príliš nahusto. Veď sa na ne pozrite, konáre majú až od určitej výšky, kvôli nedostatku zelených orgánov – ihličia, sú slabé a zraniteľné. Smreky sú preto oslabené a často hromadne odumierajú. Raz je pri tom vietor, inokedy lykožrút smrekový či parazitické huby. Na druhej strane rastú v prirodzenom smrekovom lese stromy vo vhodných klimatických podmienkach a ďalej od seba. Vďaka tomu sú odolnejšie (obrázok vyššie).
Odumretiu oslabených stromov sa nedá zabrániť. Nedokázali sme to ani mimo chránených území, kde mohli lesníci vykonať všetky opatrenia, vrátane ťažby napadnutých stromov či chemických postrekov.
V národných parkoch stromy tiež zomierajú. Tu je ale ich úloha iná ako v hospodárskych lesoch. Stromy sa stávajú domovom pre tisíce druhov vzácnych organizmov a postupne sa premieňajú na novú a veľmi kvalitnú pôdu, špongiu udržiavajúcu vlhosť a živiny. Tá je základom pre nový a silnejší les.
Ak sa namiesto toho ťaží, mechanizmy mnohé zničia, pôda sa oslabuje, zanikajú domovy zvierat a z potencionálneho mocnejšieho lesa a divočiny sa stáva holina a neskôr “záhradka”.
V Tichej a Kôprovej doline dnes môžete vidieť, že aj bez zásahu človeka sa les dokáže obnoviť sám.
Ak porovnáme rovnaké územie s rozlohou približne 60 km2 v Levočských vrchoch, kde mohli lesníci vyťažiť všetky stromy, s najväčším bezzásahovým územím v Tichej a Kôprovej doline, vidíme, že príroda si s kalamitami dokáže poradiť:
Vyťažené územie v Levočských vrchoch
Bezzásahové územie v Tichej a Kôprovej doline
Lykožrút je dnes nielen argumentom lesníkov, ale bohužiaľ aj záujmových skupín profitujúcich z ťažby dreva. Stačí použiť zázračné meno malého chrobáka a všetko je odpustené. Určite by neveril, že má takú moc.
Ak sa chcete o tejto téme dozvedieť viac:
https://www.webnoviny.sk/bavorsky-les-lykozrut-nezozral/
https://dennikn.sk/296598/kto-zabije-smrek-skor-lesnici-alebo-lykozrut/
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/405712-lykozrut-nepriniesol-tatram-smrt-ale-zivot/
